- pon říj 04, 2021 10:02 am
#11195
Ahojte.
Posledne dva tyzdne som relapsoval skoro kazdy den. Od piatka som cisty.
V manzelstve zazivame asi najvacsiu krizu od zaciatku. Cele leto bolo katastrofalne, potom 2 tyzdne trocha lepsie, ale zase sa to pokazilo, lebo som povedal nieco co sa jej nepacilo, ucila sa totiz s detmi a stale na nich kricala, a potom aj na mna. Stale len kritizovanie. Syn sa potom rozplakal a ona ze co reves? nerev a rob si ulohu! Tak som jej povedal ze ja jej poviem preco reve. Lebo na nas stale len krici. Cely vecer. A ona ze ja neviem ako to je sa ucit s nimi a ze tri roky sa s nim ucila ona a teraz budem ja. Neviem ake tri roky myslela. boli to 2 roky a 1 mesiac. S dcerou len 1 mesiac. A ze odteraz sa ucim s nimi ja. Ja ze OK. Tak odvtedy sa ucim s nimi ja. Ja ich uspavam, ja ich rano chystam do skoly, okrem piatku, vtedy som isiel kupit material. Ona im robi akurat desiatu. Samozrejme nemozem povedat ze ona nic nerobi, chodi do prace, pracuje aj z domu, vari aj perie, aj upratuje. Ale upratujem aj ja a aj ja som sa s nimi niekedy ucil, nebolo to ze len ona.
No vtedy ked sa to stalo, sa velmi nastvala, aj rozplakala, vysla von, neviem kde bola. Ja som uspal deti, aj seba. Asi o 1 v noci som sa zobudil. Lezala dole na gauci. Rano ked sme vstali, nebola doma. Telefon na stole, na nom papierik so slovom "ZBOHOM" a zasnubny prsten s obruckou. Nebola doma. Ja som vychystal deti do skoly a skolky. Potom som ju isiel hladat po dvore. Nic. Tak som zavolal jej rodicom ci nesla tam. Nebola tam. Oni medzitym rychlo prisli. Hladali sme ju doma vsade. Uz som veru myslel na najhorsie. Potom sa objavila. Bola sa prejst. Nastastie. Jej otec bol samozrejme nahnevany, ze ake mame problemy, ze toto sa nerobi, ze tu ma deti a vsetkych vystrasila. Ona ze keby najde jed tak ho uzije, aby bol pokoj. A ze deti maju mna a ze ona neciti lasku od nikoho iba od najmensej. Potom si este s otcom vymenili nazory. Povedal ze sa mame porozpravat a vyriesit si konflikty. Ja som tomu otvoreny.
Ked bol minule u nas tak sa spytal ci uz je dobre, ona ze: jasne, za vsetko moze ona lebo ona je najhorsia.
Nic sa nevyriesilo.
Vcera som bol este u nich, lebo som bral deti na vylet. Cez vikend boli u nich. Rozpraval som sa s jej mamou. Ta ju velmi branila, ze nemam nic hovorit, ze to mam pretrpiet, nech je pokoj, aj jej otec bol volakedy velmi problematicky a teraz je uz dobre (ja viem ako to je. ona nic nemoze povedat co by sa mu nepacilo). Ze ona ma vazne zdravotne problemy, je chudokrvna, ma malo krvi a ze uz nevladze atd. + ma dalsie problemy a mozno bude musiet na operaciu. A ze neni dolezity poriadok ale pokoj v rodine.
Velmi ma to sklamalo. Ale nevidim v tom cestu, vsetko len pretrpiet a nepovedat si vlastny nazor, robil som to v istych obdobiach aby bol pokoj ale potom to aj tak vybuchlo. To ze je chudokrvna, viem, ale o niektorych veciach mi nehovorila.
Neuvedomoval som si vzdy, aka je vycerpana atd, snazil som sa vsak vychadzat v ustrety a dohodnut sa, avsak moja snaha aj zasluhou niektorych chyb ktore som urobil, vysla nazmar. Neda sa s nou dohodnut, moje snahy su odbite.
Stracam nadej a neviem ako dalej. To ze sa vzdala prstenov nieco znaci, ale neviem ako si to mam vylozit.
Posledne dva tyzdne som relapsoval skoro kazdy den. Od piatka som cisty.
V manzelstve zazivame asi najvacsiu krizu od zaciatku. Cele leto bolo katastrofalne, potom 2 tyzdne trocha lepsie, ale zase sa to pokazilo, lebo som povedal nieco co sa jej nepacilo, ucila sa totiz s detmi a stale na nich kricala, a potom aj na mna. Stale len kritizovanie. Syn sa potom rozplakal a ona ze co reves? nerev a rob si ulohu! Tak som jej povedal ze ja jej poviem preco reve. Lebo na nas stale len krici. Cely vecer. A ona ze ja neviem ako to je sa ucit s nimi a ze tri roky sa s nim ucila ona a teraz budem ja. Neviem ake tri roky myslela. boli to 2 roky a 1 mesiac. S dcerou len 1 mesiac. A ze odteraz sa ucim s nimi ja. Ja ze OK. Tak odvtedy sa ucim s nimi ja. Ja ich uspavam, ja ich rano chystam do skoly, okrem piatku, vtedy som isiel kupit material. Ona im robi akurat desiatu. Samozrejme nemozem povedat ze ona nic nerobi, chodi do prace, pracuje aj z domu, vari aj perie, aj upratuje. Ale upratujem aj ja a aj ja som sa s nimi niekedy ucil, nebolo to ze len ona.
No vtedy ked sa to stalo, sa velmi nastvala, aj rozplakala, vysla von, neviem kde bola. Ja som uspal deti, aj seba. Asi o 1 v noci som sa zobudil. Lezala dole na gauci. Rano ked sme vstali, nebola doma. Telefon na stole, na nom papierik so slovom "ZBOHOM" a zasnubny prsten s obruckou. Nebola doma. Ja som vychystal deti do skoly a skolky. Potom som ju isiel hladat po dvore. Nic. Tak som zavolal jej rodicom ci nesla tam. Nebola tam. Oni medzitym rychlo prisli. Hladali sme ju doma vsade. Uz som veru myslel na najhorsie. Potom sa objavila. Bola sa prejst. Nastastie. Jej otec bol samozrejme nahnevany, ze ake mame problemy, ze toto sa nerobi, ze tu ma deti a vsetkych vystrasila. Ona ze keby najde jed tak ho uzije, aby bol pokoj. A ze deti maju mna a ze ona neciti lasku od nikoho iba od najmensej. Potom si este s otcom vymenili nazory. Povedal ze sa mame porozpravat a vyriesit si konflikty. Ja som tomu otvoreny.
Ked bol minule u nas tak sa spytal ci uz je dobre, ona ze: jasne, za vsetko moze ona lebo ona je najhorsia.
Nic sa nevyriesilo.
Vcera som bol este u nich, lebo som bral deti na vylet. Cez vikend boli u nich. Rozpraval som sa s jej mamou. Ta ju velmi branila, ze nemam nic hovorit, ze to mam pretrpiet, nech je pokoj, aj jej otec bol volakedy velmi problematicky a teraz je uz dobre (ja viem ako to je. ona nic nemoze povedat co by sa mu nepacilo). Ze ona ma vazne zdravotne problemy, je chudokrvna, ma malo krvi a ze uz nevladze atd. + ma dalsie problemy a mozno bude musiet na operaciu. A ze neni dolezity poriadok ale pokoj v rodine.
Velmi ma to sklamalo. Ale nevidim v tom cestu, vsetko len pretrpiet a nepovedat si vlastny nazor, robil som to v istych obdobiach aby bol pokoj ale potom to aj tak vybuchlo. To ze je chudokrvna, viem, ale o niektorych veciach mi nehovorila.
Neuvedomoval som si vzdy, aka je vycerpana atd, snazil som sa vsak vychadzat v ustrety a dohodnut sa, avsak moja snaha aj zasluhou niektorych chyb ktore som urobil, vysla nazmar. Neda sa s nou dohodnut, moje snahy su odbite.
Stracam nadej a neviem ako dalej. To ze sa vzdala prstenov nieco znaci, ale neviem ako si to mam vylozit.
"Mozes prehrat, ale nesmies sa vzdat! Hore hlavu! Nevzdavaj sa! Si bojovnik!" Marian Kuffa
